.

Dnes ráno som vstala a bola som šťastná.

Čím viac som pri vedomí, tým som šťastnejšia.

Som vďačná za ľudí, ktorí sa mi stali.

Krátka

Lístie padá
Do podvečerných dlaní
Padajú bozky
Zatvárajú sa rany

O snoch (a ľuďoch)

V mojich snoch. Mávam rakovinu ryby, nevieme nakŕmiť dieťa, behám po strechách hrdzavého mesta a hrám na flautu, ktorá nechce vydávať tóny, stretávam spolužiaka zo strednej, ktorý na mňa hľadí a hodnotí každý krok. V mojich snoch. Zachraňujem svet pred elfami, rozbíjam igelitové sáčky, kúpem sa v opadaných jablkách, plávam v opustenom sade.

V mojich snoch. Žijem s chlapcom, ktorý je chlapom, ak sa ráno zobudím o čosi skôr, spravím mu kávu. Bijem sa s ním o počítač, vadím sa o počet hostí na svadbe, zachraňujem jeho rozbúrený žalúdok a vždy, keď vstanem, ešte pár krát mu nevyhnutne musím vkĺznuť do postele. Máva spotené, vlhké kučery a vonia po cukríkoch. V mojich snoch. Smeje sa a vraví, že ma ľúbi aj keď je štrúdľové cesto rozplieskané v kôpkach po celom byte.

Snívam svoje sur-reálne žitie. Žijem svoje sur-reálne sny.

O jeseni (a druhých)

Krúti sa divo, jeseň. Starnúca,
vŕzgajú castanety podrážkami,
chrapčavo hvízda podvečer.

Zjazvené asfaltky lemujú nočné
lampy, oranžovo bzučia, zhasínajú.

Je sídliskový podvečer. Decká mrnčia, príboj
futbalových lôpt mláti mľandravé betónové mestské
stehná.

(Kdesi,
páli sa lístie,
do noc prská ihličie.

Kdesi,
dvaja
k sebe sa túlia.)

Vo vlasoch cítim hrdzavú
vôňu, skladá k sebe vrkoče
slov, lokne ískajúce dlane. Je každodenný
každý deň.

Je každodenný
každý deň.

ekvilibrium

Svet, ktorý je, ma míňa

Sledujem ho z okna, pečiem koláče
Strúham plány na svet, ktorý bude

Hmla sa zakráda pod oknami
Gaštany starnú, jeseň vráskavie

Vo vákuu, čakám, čo sa stane

Nič sa nedeje

Len malé mikrosvety šprintujú
Morčatá v otočných kolieskach
Aha, tamten, ten je môj!

Pozorujem pat v malom byte
S pobúrením diváka na zlej výstave

Svet, ktorý je, ma míňa

181009

Október, vykradli október! Pohľadáva sa babie leto, podozrenie, že uchmatli predzimiu farby spod klobúka, je potvrdené! Mrznem, pomŕzam, flákam sa, poflakujem.

Napršalo. Fľakato, miesi sa dážď s náhodným snehom. Balerínky vbielych pelerínach lejú sa oknám do snov. Ťukajú, klopú, na okná zamrznutým dychom kreslia detské šepoty.

Vo vlasoch šediviem, očami mladnem. Smejem sa, viac než inokedy, milujem, ako nikdy.

Ranná

Svitavo váhajú
kaluže pod oknami
Do rána vtrhol dážď
V soli sa sypú predvčerajšie rany

A vedľa mňa sa váľa Tvoja vôňa
Hanblivá a nahá

Po nej sa plaví moja dlaň
Na prove kormorána,
tam kde som kapitán

Všetko Ti dávam. Nič si nepýtam.

.

Ráno vstala. Spravila scénu priateľovi, pretože ju vo sne podvádzal s bývalou priateľkou. Obliekla si čierny sveter, vonku je už september. Taxikár vzkriesil jej urazené ego, chválil jej vôňu, jarnú, krehkú, zmyselnú. V aute sa viezla včela. Pristála na okne a dala si stíhačkovú skratku Petržalka - Ružinov.

V práci sa zavrela do kútika s kávou. Dýchala, zhlboka. Káva je bezpečie.

Na vedomosti o starých láskach zaberá jedine amnézia.

akonarubýn

akoby sa točila

akokeby stála

víla morská

malá

toľko toho chcela

o tak veľmi stála

až to celé vzdala

(Pred)jesenná (o osamelosti)

Plíži sa jeseň
Blíživo
Stromy sa rozchádzajú s korunami
Chodníky hrdzavejú
O život

Tak osamelo je mi

Porúčam ťažké nohy zemi
Ľahké sny čiernobiele oblakom

Pod makom zatiaľ pradú dušičkové žiale
básničky o tom, že sa predsa točí,
bez zmeny

Niekedy nestačí byť ľúbený

Z dymu sa súka zastavený čas

Z dymu sa súka zastavený čas
Kreslí rázcestie medzi čo by bolo keby
Bruškami prstov hľadá adresu
Ostáva visieť na ručičke v nekonečne

Kamkoľvek sa podejem si vo mne
Dusivo zadúša ma tebota
Odvraciam sa aby som Ťa našla
Staršia

Pascou sa stal strmeň čo ma istil
To tenké vlákno medzi odbíjaním
Vykĺznem zo zápästia
aby si ma mohol strčiť do vrecka

len na minútku

Sú Tvoje pondelkové polvetia
Podsvetia hodín čo ich zožral čas
Ja kladiem dlane nedeľne a nespoznane
Márne mnou tiká Tvoja clivota

Odchádzam sa, pretože si pasca
Odvraciam sa
Staršia

Na pleci mi sedí Irena

Je dusivým spoločníkom. Rozpráva na mňa pomaly, na jazyku letargicky žongluje so slovami, ktoré sa nevítané derú pralesom zmätkov a sebaklamov, aby zahniezdili v púšti únavy a bezmoci.

A kričí. Sedí na tom ramene a občas zvrieskne. Pýta sa ma, ktorú z tých desiatok vecí vlastne robiť chcem. Kope až do vysilenia, aby z mňa napokon vymámila len precedené "Neviem."

Ťažoba.

Všetci vždy milovali Irenu. Na Soamesa každý kašľal. Nuž, Irena bola hrdinka. Krásna, mlčanlivá, tichozaťatá. Čo však na nej fascinovalo najviac bol fakt, že vedela odísť. Za svojím. Jedného dňa vystrela svoju krásnu bielu šiju, vyšmykla sa reťaziam a vybrala sa hľadať. Irene nestačilo, že mala všetky dôvody k spokojnosti. Nie, ona, rafika, musela byť šťastná.

Už od puberty ma fascinuje, ako sa ľudia za tým šťastím derú. Nevedia síce, čo to vlastne je a ako to chutí, ako krty sa však derú kopami zeminy, aby narazili na To pravé orechové šťastie. Občas miesto zeminy kopnú do iných, ešte častejšie nakopú sami seba. A ešte sa im vzdáva hold. Ešte im tíško závidíme.

Vždy som ich pozorovala. Ako vedecký projekt. S obočím zdvihnutým. Vraviac si pod nos: "A teraz sa sleduj, červík, ako prudko narazíš! No je ti to treba?"

Úbohý Soames. Dal všetko, čo mal, a dal by aj viac. Dával seba, seba z rodu Maka, orechovým to však nestačilo. Úbohí Forsythovci. Ako len rozumiem im tváram pri posvätnej sobotňajšej večery, pýtajúcim sa mlčky: "Čo tá ženská vlastne, doparoma, chce?"

Irena ma vždy štvala. Cieľom predsa nie je byť šťastný. Cieľom je byť spokojný. Spokojnosť, to je ono! Ekvilibrium, požehnaná rovnováha duše aj tela. Decentný úsmev miesto hurónskeho smiechu. Posedenie pri káve miesto bujarých osláv. Distvingované priateľstvo miesto šialených Tristanov a Izold. Spokojnosť. Ten fufňavý pocit blaha, ktorý vás neženie žraných mrľami do nepríčetného, fujarového besu hnaného hryzavým nepokojom, ani nehádže na hojdačke extázy siedmych nebí v záchvate eufórie ohrozujúcej okolitých chodcov.

Každý by chcel byť Irenou.

A tá ženská to vo mne melie. Intenzitou trestanca zo Samoy, ktorý práve našiel na predmestí Sidney diamantové ložiská, preráža vo mne spokojného Soamesa a aj vo chvíľach, keď nie je racionálny dôvod sa sťažovať, keď som len unavená (príšerne unavená), keď sa veci len sypú, ale nikto neumiera, Irena mláti tými belostnými pästičkami do môjho metafyzického bytia a kričí: "Chcem! Chcem! Chcem!" Ten nával vášne, nerozumného chcenia, uzurpačných pudov planétového predátora ...

Horúčka. A ťažoba. Suché pregĺganie v miestach, kde sa svári rozum s vášňou, miernosť s chtíčom. Túžba po niečom, neurčitom, nepomenovanom, po niečom a po ničom, po pokoji aj horúčke. Voľba mačky vo vreci, pichanie do balóna sľubujúceho sladkosti, tápanie so zaviazanými očami.

Ako len Irenu nenávidím. A ako ju len milujem. Dusivo.

Na pleci mi sedí Irena. A šepká ..

Snívali sa mi ruky tvoje

Utíš sa kolíska
Na Tvojich vlnách svoj smäd uhasím
V elipsoide ticha
Chytím Ťa dúhu za pačesy

Ostré budú boky Tvoje
vrźgať uspávanku hriechu
Priviniem si Ťa ako dieťa vankúš
Ostanem sama v Tebe

Ostanem sama v Tebe tým že sa Ťa dotknem
Vpijem sa do drevených svalov Splyniem v tamtamoch
Stanem sa Tebou
Budem Ty

A potom v Tebe ticho zavŕzgam
A ujdem
A placho sa vrátim
A odpočiniem

Pohrám sa oblá v Tvojich hranách
Viniem sa k Tebe Dávam Ťa
Vinná som pretože Ťa kradnem
Aby si ma ukradla

Neha čo ukolembala dosky dubové
Lôžko ktoré v noci objavili ruky
Dýcham Ťa

End of. alebo Storukoramenná delta

Za oknom šteká slnko a s paničkami mašíruje svorka pestovaných teriérov. Drevený tulipán sa odráža v krabičke od cigariet. Vzduch jarnosladký bojuje s dymom šťipľavým.

Flirtujem s hudobnými zásobami. Koketne kliknem myšou a lapnem za krk Medeskiho. Jeho paranoidný syntetický jazz funk ma ženie, aby som sa dvihla a konečne začala pracovať. Ležérne túto možnosť zmetiem spolu s prachom sediacim na knihách k dizertačke.

Sedím a pozorujem svet za oknom.

Občas sa dvihnem, aby som následne zabudla, čože ma k tomu svižnému gestu prinútilo. Občas sa lenivo mačkovito prehnem, zívnem a zamrvením mierne poopravím polohu.

Mimo nárazových letmých gest a mrvení sedím takmer nehybne. Prežila som ďalší týždeň. Som o ďalší týždeň staršia. O sedem dní unavenejšia.

Dovolenkujem. Sedmo.

Pušný prach želaní čaká na rozbušku. Prehnať únavu, bezmoc a samotu cez sen, ktorý sa stane. Zastaviť horúčkovité načahovanie sa do prázdnoty. Lapiť na udicu búrkový mrak túžob. Vykolíkovať cestu, ktorá bude jediná.

Človek ako syntéza nekonečna a konečna. Človek ako syntéza časovosti a večnosti. Človek ako spojenie slobody a nevyhnutnosti. Vzťah medzi dvoma. Možnosť a voľba. Nezvratnosť.

Mám toľko možností, že sa dusím ich vábidlami.

Pušný prach želaní čaká na rozbušku.

Peklo sú tí druhí. Peklo sú tí druhí v nás. Tí, ktorými sme sa mohli stať. Tí, ktorými sa staneme.

Krehké sny labutí

Čajkovského balet Labutie jazero predstavuje najznámejší titul baletného repertoáru väčšiny divadiel. Príbeh rozpráva o mesačnej noci, v ktorej sa princ Siegfried stretne s Odettou, princeznou zakliatou do labute zlým Rotbartom. Jedinou možnosťou vyslobodenenia Odetty je verná láska, ktorá sa, ako vždy čiste náhodne, zrodí medzi ňou a Sifriedom. Rotbart sa však nevzdáva a na princa nastraží pascu. Privedie na ples svoju dcéru Odiliu, čiernu labuť, ktorá čarami zvedie princa. Dobro však napokon zvíťazí, Rotbarta Siegrfired zabije a mladá láska princeznú odkľaje.

Napäto čakáme, kedy predstavenie začne. Mama kedysi predstavenie videla, boli na ňom s otcom v Petrohrade, ktorý bol ešte Leningradom v časoch, kedy otec pravdepodobne ešte nebol suverénnym hegemónom a nemohol si dovoliť počas predstavenia bohapusto zaspať. Orchester ešte mlčí, opona je stiahnutá. Mama spomína. Na to, ako jej kedysi jej taťo sľúbil priniesť z Prahy piškóty. Na to, ako miesto piškót priniesol obyčajné, biele cvičky. Na to, ako bol na seba hrdý. Na to, ako boli o dve čísla väčšie. Aj na to, ako nemala síl povedať mu, že nepriniesol tú správnu vstupenku do tanečného sveta.

Spomína aj na to, ako sa raz večer vracala z baletu domov. Na to, ako si nacvičovala na dlhej ulici graciózne labutie skoky. Na to, ako si všimla dve čierne postavy idúce jej naproti. A na to, ako zrazu vedela, že jej taťo zomrel.

Mama mala desať rokov. Nikdy žiadne piškóty neobula. Nechcela.

Mama má rokov päť krát viac. Okolo úst sa jej robia drobné kolmé vrásky. Sú výraznejšie, ak sa dopátra, že neberieme TIE vitamíny, ktoré nám tisíckrát dala rovno pod nos. Keď sa rozhodnem kupovať byt, keď brat testuje bufetový systém už na tretej vysokej, keď navštívi moju izbu a borí sa stohmi šatstva a kníh, vždy, keď sa bojí, čo s nami bude, nespáva. Bojí sa o nás materinsky permanentne. Pidivrásky má však aj okolo očí. Prehĺbia sa, keď vybuchne do hurónskeho smiechu a v kŕči stíska kolená. Smeje sa na každej mojej snahe zachovať si zvyšky dôstojnosti v navýsosť nedôstojných situáciách. Búrlivo sa hihňá, keď obaja s otcom pozrieme na oblohu a nezávisle od seba nám napadne, že nebo sa vydarilo úplne simpsonovsky. Vedmovsky sa usmieva, keď rozvíjam svoje sofistikované teórie o živote. Nebojí sa usmievať a smiať.

Vidím ju, ako sa usádza, napodiv mi dávajúc demokraticky na výber, či chcem sedadlo číslo päť alebo šesť. Vo svojom šik čiernom kostýmčeku má lepšiu figúru než ja, čo spôsobí, že napoly žartom zazerám, a to až do chvíle, než nám oznámia, že po dlhom čase bude dnes večer v Bratislave hosťovať košický baletný súbor. Neodpustím si štipľavú poznámku o tom, že sa raz vyberiem s východniarkou na balet a už musím sledovať aj východné divadlo. Zbytočne, košický súbor je skvelý. Sledujem jednoduchý príbeh, verím každému labutiemu zamávaniu, uhranutá vidím labutí kŕdeľ, smejem sa nad vtipom i umom kráľovského blázna. Opíjam sa vydarenou scénou, ktorá je presvedčivá a uveriteľná až tak, že mám chvíľami chuť zísť dolu a overiť si, či nám sem do Bratislavy predsa len neprivliekli celý močiar. Tlieskam a ruky ma bolia.

Rotbart je mŕtvy a snažím sa mamu odvliecť ešte na niečo výdatne sladké či spravodlivo vínne. Nedá sa, už sa vidí v posteli. Kúsok cesty domov ideme pešo. Brblem, že nemôžem mať všetko, čo chcem, hneď, už aj a zaraz. Vysvetľuje mi, že sa musím prestať báť. Kričí, že som pesimista. Rozpráva o tom, ako nemám a nesmiem prestať snívať. O tom, ako by sme bez jej snov v ťažkých časoch nemali nikdy vlastný dom v časoch ľahších, pretože si otec nechcel tento stav čo i len predstaviť, aby nebol sklamaný.

Deň, keď sa vybrali dve čierne labute oznámiť nádejnej baletke, že jej taťo zomrel, prestala snívať o plieskaní krídel a obúvaní piškót. Niečo najust v nej však snívať neprestalo. A možno práve vďaka snom sa k tým okrúhliciam nakoniec presmiala. Aj keď bývavalo všelijak, len nie ľahko.

Krásny balet. Krehký večer.

Krátka III

Krídla mám bosé
Dotýkam sa Ťa
Ševelom

Hladím Ti šiju detsky

Dospelo

Z ponočnej

Nakladá do ojazdenej Dácie. Tri starostlivo zabalené, šedivé zimné bundy, tri kelímky s čerstvými bylinkami, aha, ten kôpor cítim až sem. A jeden košík, plný usušenej levandule. A z ľavej ruky nepúšťa kvet, obrovský, červený výkričník, vidno ho do ďaleka. Neviem kam ide, balí však starostlivo.

Zívam, oči mám ťažké, noc bola ťažká. Znovu sa všetci stretneme, tak, ako každý mesiac, budeme jesť a budeme kričať, jeden cez druhého, dvadsať ľudí v malej kuchyni. Zívam. To z toho, že sme varili takmer až do jednej v noci. Pretože Zuza chce guláš zásadne vegetariánsky.

Myslím, že zívaš tiež. To Ty si v noci vstával, aby si ho odstavil od ohňa.

Sedíme v kuchyni, držíme sa za ruky. "Mám rada tento život," vravím. Usmeješ sa. "Mám rád tento život." A potom mlčíme a zívame. A potom dodáš: "A ľudia majú radi nás. Radi sem chodia."

Pod oknom vädnú nám kvety, z balkóna vonia bazalka.

Do svojej Dácie by som zbalila len všetkých vás. Aj s kvetinovým výkričníkom.

z výročia

Všedivé dni
Rútia sa za sebou, pištoľníci
jeden za druhým, jeden ako druhý

Ľúbiš ma ešte?

V kuchyni stojím, natieram spomienky
na krajci chleba sladké sú, z medu,
"Pamätáš?" zapíja sa kakaom a pohladením

V denníku tvojej ženy
odfajfknú sa slová, ktoré si nikdy nepovedal,
potom sa sklbčia
Do náručia

Mlčia

Krátka II

Ostane po nás iba (z)milovanie

Z každodennosti

Hladná
Som po Tvojich slovách
Chcem po nich
Povrazolezkyňa
Tam opatrne, s natiahnutou špičkou kráčať

K nám

Ostávam

Ostávam
Vyhodená z hniezda
Tsunami
Plné únavy

Niet kam sa schovať, schúliť
pred životom

Jak márnotratná dcéra
Čosi som chcela

Čas som chcela

Je mojim pánom
Krutý a neúprosný
Zráža ma, duní,
predbieha

za mnou sa neobzrie

už to tu vzdávam

Česť práci, drahí trpáci!

Trpák. Jedinec bližšie neurčitého pohlavia, rozpoznateľný tým, že trpí. Trpí každý. On. A jeho existenciou aj jeho okolie. A keď je to trpák s veľkým T, trpí aj okolie okolia a okolie okolia okolia a - čože si už navravíme, kruhy na vode.

Trpáka rozoznáme ľahko - v dave aj sediaceho osamotene na stoličke. Je to ten s predstierane veľkým egom, preukázateľne malým IQ a očividne narušenými schopnosťami komunikačnými, ktorý, v záujme nápravy vyššie zmienených identifikačných rysov, prahne po pozornosti, ktorú sa spravidla pokúša získať, a to cestou imitácie sociálnych zručností. Napríklad imitovaním empatie či okázalej skromnosti. A to až do chvíle, kým príjemca komunikácie bombasticky (či aj tíško) neodhalí, že trpák je trpák. V tej chvíli trpák začne bletať mesky, vyhrážať sa fyzickou likvidáciou príjemcu či aspoň trvalou emocionálnou ujmou na príjemcovom potomstve. Pretože to, čo trpák nevie zniesť zo všetkého najviac, je odhalenie jeho trpáctva.

Trpák je nekonzistentný. Pokus o elementárny sylogizmus v ňom vyvolá akútnu gastroenteritídu, snaha o plynulé vyplývanie mu na líco vkreslí čosi blízke brušnému týfu. Trpák to proste nevie. Ale bohorovne sa bude snažiť dokázať, že vie. Že on na to má. A tak sa v diskusii zameranej na jednoduché vyplývania zrodí nová, trojtrpáková logika. Big Bang. Bang. Tresk. Je to tady. Opäť. Prehovoril.

Trpáci sa delia len na dva druhy. Trpák ľahostajný a Trpák ohrozujúci. Trpák ľahostajný je z čeľade tých, pri ktorých zavriete oko a poviete si - však je to len trpák. Trpák ohrozujúci je ohrozujúci. Sledujete, ako mu do pieskových nôr kĺžu ľudia, u ktorých by ste neradi pozorovali spôsobenie ujmy.

avšak

Trpáctvo je nebezpečné, trpáctvo je nákazlivé.

Prosím, nedovoľte mi už čítať tamtoho blogera.

Cyklámenová

Koľko vymazaných básní
Znamená jedno spolužitie?

Krátka

Koľko žien

Počúvali Tvoje vyznania

Pozerám na Teba, žiarlim

Neverím jedinému slovu

A predsa verím

Pretože láska je viera

Vlastním

Spomienky na budúcnosť

(proto)neafrická

Obrie sú duše letmých pohladení
Dážď suší slonie slzy na planine
Všetko tak rýchlo slovo zmení
Všetko tak rýchlo slovo minie

Len my sa dáko nemeníme

Dva baobaby
Delia ich kilometre
Na šnúrku navlečených duší

Po - milovaná

V prítmí
Víťazný oblúk tvojho tela
Rozostrený
Dar jednej ženy druhej

Krásny, až úzko je mi

Na dlaniach
Vyryté pridusené stony
Pohodené sú k oblakom
Oblúky z nechtov tvojej ženy

Pieseň z horúceho milovania

Vrie v nás, klokotá
Obaja mladí, plní života
Svoj život sebe ponúkame
A hladno, lačne jeme

Ľúbime, sľubujeme

Dichotomická

Žijem s chlapcom. Keď môže, hráva futbal v obývačke a futbalku si vlastne vystavil aj do knižnice. Návštevám ukazuje hrdo svoje lego. A pri novom nábytku má tiež pocit, že dostal hračku, len tak trochu väčšiu, než tá z kinderka. Jedna polička je plná spoločenských hier. Často, keď prehráva, tak sa durdí. A keď sa hrá so psom, pripomína trojročného juniora, ktorý práve dostal plyšáka. Žije v časových jednotkách zvaných "potom" a "neskôr." Oboje znamená "nikdy, ibaže by si mi to stále otĺkala o hlavu." Keď sme pri nikdy - nikdy ho neprinútim stáčať ponožky. Odpadu v kuchynskom drese, toho sa bojí stále ako bubáka. A keď ho pošlem do obchodu po fenikel, vráti sa s figami.

Ten istý chlapec sa dokáže v sekunde zmeniť. Na chlapa. S výrazom "nechaj všetko na mňa, zariadim celý svet." A zariadi. Hrudník toho istého chlapca sa jednoducho dokáže nafúknuť do atlasovských rozmerov, ak ide o to, aby som mala kde hlavu zložiť. Hrdina na požiadanie, od otvárania viečok na zaváraninách až po riešenie iných životných kríz.

Bože, muži sú fantastickí. A ten môj ešte aj extra čarovný.

Krstebná

Svitá
Vypínam ťažké sny
A ťahám bosé oči spod vankúša

Eva má ránom zalepené túžby
Jablko padlo kamsi za roh
Nik nikoho dnes nepokúša

( Sviatočne je mi.
Nohy dávam zemi, hlavu oblakom.
Tak trochu zamračené, mierne pod tlakom,
nakoniec ale v telke veštia ťažké teplá.
Som ako ranná káva, horká, teplá,
už iba chvíľu! .. už sa obliekam.

V duchu si pískam. Ľúbim. Človeka. )

Krstím sa vodou
posvätenou našim vlastným kaabskym vodným kameňom
Modlitba studená a stručná
Je mi odmenou

Krstím sa vodou
Stále roztúžená
Mám nové meno

Tvoja žena

Sedím v prítmí (o exkluzivite)

Pozeráme film. Obrazovka modro bliká, ožaruje mu tvár, banálne floskule lietajú odtiaľ až k nám. Vtipu málo, zápletka nevalná, ženy majú krásne nohy, muži skvelé frizúry.

Pozeráme film, teda, on pozerá, ja pozerám naň. Sledujem, ako sa mu obočie zbieha až ku koreňom zaťatého nosa, ústa má pootvorené, ceria sa z nich biele zuby, ja sa cerím na ne, zdá sa mi krásny, krásnejší, než všetci ostatní. Aj mu to vravím, on sa rozpačito zamrví, aj mu to lichotí, aj nevie, ako sa tváriť.

Chcela by som fotiť. Nemôžem, pozeráme film.

Cigáň celý svet prešiel a krajšie dzecko od svojho nevidzel, vravieva starká vždy, keď dakto chváli svoje. Čo sa, samozrejme, nevzťahuje na ňu. Pretože ona má tú najkrajšiu vnučku na svete.

A tak to je. Láska je exkluzívna.

Re-konštruujem

Večerná pohoda. Ochutnávam svoju stratenú grafomániu práve tak veselo, ako veselo Kocúr konzumuje jahody. Miznú jedna za druhou. Odmeňuje sa, prinútila som ho zbaštiť kôprovú omáčku. Bol statočný.

Meninová bilancia: chvíľka opitosti, dlhšia chvíľa mrzutostí v práci, jeden výbuch zlosti, pretože sa Kocúr stratil a neudal adresu svojho aktuálneho pobytu. Jedna gerbera v kvetináči, od rodičov, mama zľahka naznačila, že aj ich svadobná kytica bola práve gerberová. Jedna brandy, od kolegu, údajne ju doma chlípu s pani manželkou a majú šťastné, 30 - ročné manželstvo práve - najmä - vďaka tejto jantárovej anestéze. Jeden filter na vodu, nepýtajte sa ma, prečo. A Diana Krall, Kocúr si spomenul. Kocúr si spomenul aj na to, že nám chýbajú koreničky, a tak máme koreničky. Tešíme sa ako malí. Ja sa ich snažím prečítať - názvy bylín sú v nemčine - a Kocúr má kolotoč. Oni sa totiž točia, tak ako stojany na okuliare. Apropó, okuliare. Celé leto si budem musieť vystačiť so šiestimi kusmi. Šľak aby to ..

A pretože má Kocúr dobrú pamäť a pretože Kocúr správne tuší, že ma treba rozmaznávať, dostala som aj knihy. Jedna z nich je od Rankova. Stalo sa prvého septembra.

A ja viem presne, čo sa prvého septembra stalo. To, za čo môže výlučne L. a keď čosi zlyhá, pôjde to na jej triko. My sme sa s Kocúrom prvého septembra prvýkrát stretli. A odvtedy som na zvláštnej, exkluzívnej horskej dráhe, ktorá sa presúva na línii spolužitie - prsteň s bielym očkom pomaly, ale isto, do svadobnej soboty.

Najlepšie na tom je, že svadobnú sobotu mám každý deň.

Vravím len áno.

Meninová

Mám meniny. Vonku smetiari likvidujú odpadky. Moja pečeň likviduje becherovku. Pretože mám meniny. A pretože si ma aj s mojim prázdnym žalúdkom vyčíhali kolegiálni kolegovia.

Dnes som vtrhla jednému z nich do kancelárie a kričala. Kričala som ticho. Len som tak otvorila ústa, rozpažila ruky, naklonila zátylok k zemi. Tiché, nehlučné ááááá. Pokýval hlavou, pochopil. Nechal ma, kým sa vykričím a vrátim na rokovanie.

Práci česť.

Ani nahá, ani oblečená

Ani nahá, ani oblečená,
rybárova dcéra.

Zo sieťoviny zo slov
Otlačená

Skoro som ťa včera

Ibaže úlovok je lovcom
Lovec ulovený
Do života tečú prúdy
Virtuálnej peny

Viem
Vieš
Vieme

Ibaže nevieme kam dopláveme