Flirtujem s hudobnými zásobami. Koketne kliknem myšou a lapnem za krk Medeskiho. Jeho paranoidný syntetický jazz funk ma ženie, aby som sa dvihla a konečne začala pracovať. Ležérne túto možnosť zmetiem spolu s prachom sediacim na knihách k dizertačke.
Sedím a pozorujem svet za oknom.
Občas sa dvihnem, aby som následne zabudla, čože ma k tomu svižnému gestu prinútilo. Občas sa lenivo mačkovito prehnem, zívnem a zamrvením mierne poopravím polohu.
Mimo nárazových letmých gest a mrvení sedím takmer nehybne. Prežila som ďalší týždeň. Som o ďalší týždeň staršia. O sedem dní unavenejšia.
Dovolenkujem. Sedmo.
Pušný prach želaní čaká na rozbušku. Prehnať únavu, bezmoc a samotu cez sen, ktorý sa stane. Zastaviť horúčkovité načahovanie sa do prázdnoty. Lapiť na udicu búrkový mrak túžob. Vykolíkovať cestu, ktorá bude jediná.
Človek ako syntéza nekonečna a konečna. Človek ako syntéza časovosti a večnosti. Človek ako spojenie slobody a nevyhnutnosti. Vzťah medzi dvoma. Možnosť a voľba. Nezvratnosť.
Mám toľko možností, že sa dusím ich vábidlami.
Pušný prach želaní čaká na rozbušku.
Peklo sú tí druhí. Peklo sú tí druhí v nás. Tí, ktorými sme sa mohli stať. Tí, ktorými sa staneme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára