30. 8. 2009

akonarubýn

akoby sa točila

akokeby stála

víla morská

malá

toľko toho chcela

o tak veľmi stála

až to celé vzdala

28. 8. 2009

(Pred)jesenná (o osamelosti)

Plíži sa jeseň
Blíživo
Stromy sa rozchádzajú s korunami
Chodníky hrdzavejú
O život

Tak osamelo je mi

Porúčam ťažké nohy zemi
Ľahké sny čiernobiele oblakom

Pod makom zatiaľ pradú dušičkové žiale
básničky o tom, že sa predsa točí,
bez zmeny

Niekedy nestačí byť ľúbený

5. 8. 2009

Z dymu sa súka zastavený čas

Z dymu sa súka zastavený čas
Kreslí rázcestie medzi čo by bolo keby
Bruškami prstov hľadá adresu
Ostáva visieť na ručičke v nekonečne

Kamkoľvek sa podejem si vo mne
Dusivo zadúša ma tebota
Odvraciam sa aby som Ťa našla
Staršia

Pascou sa stal strmeň čo ma istil
To tenké vlákno medzi odbíjaním
Vykĺznem zo zápästia
aby si ma mohol strčiť do vrecka

len na minútku

Sú Tvoje pondelkové polvetia
Podsvetia hodín čo ich zožral čas
Ja kladiem dlane nedeľne a nespoznane
Márne mnou tiká Tvoja clivota

Odchádzam sa, pretože si pasca
Odvraciam sa
Staršia

Na pleci mi sedí Irena

Je dusivým spoločníkom. Rozpráva na mňa pomaly, na jazyku letargicky žongluje so slovami, ktoré sa nevítané derú pralesom zmätkov a sebaklamov, aby zahniezdili v púšti únavy a bezmoci.

A kričí. Sedí na tom ramene a občas zvrieskne. Pýta sa ma, ktorú z tých desiatok vecí vlastne robiť chcem. Kope až do vysilenia, aby z mňa napokon vymámila len precedené "Neviem."

Ťažoba.

Všetci vždy milovali Irenu. Na Soamesa každý kašľal. Nuž, Irena bola hrdinka. Krásna, mlčanlivá, tichozaťatá. Čo však na nej fascinovalo najviac bol fakt, že vedela odísť. Za svojím. Jedného dňa vystrela svoju krásnu bielu šiju, vyšmykla sa reťaziam a vybrala sa hľadať. Irene nestačilo, že mala všetky dôvody k spokojnosti. Nie, ona, rafika, musela byť šťastná.

Už od puberty ma fascinuje, ako sa ľudia za tým šťastím derú. Nevedia síce, čo to vlastne je a ako to chutí, ako krty sa však derú kopami zeminy, aby narazili na To pravé orechové šťastie. Občas miesto zeminy kopnú do iných, ešte častejšie nakopú sami seba. A ešte sa im vzdáva hold. Ešte im tíško závidíme.

Vždy som ich pozorovala. Ako vedecký projekt. S obočím zdvihnutým. Vraviac si pod nos: "A teraz sa sleduj, červík, ako prudko narazíš! No je ti to treba?"

Úbohý Soames. Dal všetko, čo mal, a dal by aj viac. Dával seba, seba z rodu Maka, orechovým to však nestačilo. Úbohí Forsythovci. Ako len rozumiem im tváram pri posvätnej sobotňajšej večery, pýtajúcim sa mlčky: "Čo tá ženská vlastne, doparoma, chce?"

Irena ma vždy štvala. Cieľom predsa nie je byť šťastný. Cieľom je byť spokojný. Spokojnosť, to je ono! Ekvilibrium, požehnaná rovnováha duše aj tela. Decentný úsmev miesto hurónskeho smiechu. Posedenie pri káve miesto bujarých osláv. Distvingované priateľstvo miesto šialených Tristanov a Izold. Spokojnosť. Ten fufňavý pocit blaha, ktorý vás neženie žraných mrľami do nepríčetného, fujarového besu hnaného hryzavým nepokojom, ani nehádže na hojdačke extázy siedmych nebí v záchvate eufórie ohrozujúcej okolitých chodcov.

Každý by chcel byť Irenou.

A tá ženská to vo mne melie. Intenzitou trestanca zo Samoy, ktorý práve našiel na predmestí Sidney diamantové ložiská, preráža vo mne spokojného Soamesa a aj vo chvíľach, keď nie je racionálny dôvod sa sťažovať, keď som len unavená (príšerne unavená), keď sa veci len sypú, ale nikto neumiera, Irena mláti tými belostnými pästičkami do môjho metafyzického bytia a kričí: "Chcem! Chcem! Chcem!" Ten nával vášne, nerozumného chcenia, uzurpačných pudov planétového predátora ...

Horúčka. A ťažoba. Suché pregĺganie v miestach, kde sa svári rozum s vášňou, miernosť s chtíčom. Túžba po niečom, neurčitom, nepomenovanom, po niečom a po ničom, po pokoji aj horúčke. Voľba mačky vo vreci, pichanie do balóna sľubujúceho sladkosti, tápanie so zaviazanými očami.

Ako len Irenu nenávidím. A ako ju len milujem. Dusivo.

Na pleci mi sedí Irena. A šepká ..