Krehké sny labutí

Čajkovského balet Labutie jazero predstavuje najznámejší titul baletného repertoáru väčšiny divadiel. Príbeh rozpráva o mesačnej noci, v ktorej sa princ Siegfried stretne s Odettou, princeznou zakliatou do labute zlým Rotbartom. Jedinou možnosťou vyslobodenenia Odetty je verná láska, ktorá sa, ako vždy čiste náhodne, zrodí medzi ňou a Sifriedom. Rotbart sa však nevzdáva a na princa nastraží pascu. Privedie na ples svoju dcéru Odiliu, čiernu labuť, ktorá čarami zvedie princa. Dobro však napokon zvíťazí, Rotbarta Siegrfired zabije a mladá láska princeznú odkľaje.

Napäto čakáme, kedy predstavenie začne. Mama kedysi predstavenie videla, boli na ňom s otcom v Petrohrade, ktorý bol ešte Leningradom v časoch, kedy otec pravdepodobne ešte nebol suverénnym hegemónom a nemohol si dovoliť počas predstavenia bohapusto zaspať. Orchester ešte mlčí, opona je stiahnutá. Mama spomína. Na to, ako jej kedysi jej taťo sľúbil priniesť z Prahy piškóty. Na to, ako miesto piškót priniesol obyčajné, biele cvičky. Na to, ako bol na seba hrdý. Na to, ako boli o dve čísla väčšie. Aj na to, ako nemala síl povedať mu, že nepriniesol tú správnu vstupenku do tanečného sveta.

Spomína aj na to, ako sa raz večer vracala z baletu domov. Na to, ako si nacvičovala na dlhej ulici graciózne labutie skoky. Na to, ako si všimla dve čierne postavy idúce jej naproti. A na to, ako zrazu vedela, že jej taťo zomrel.

Mama mala desať rokov. Nikdy žiadne piškóty neobula. Nechcela.

Mama má rokov päť krát viac. Okolo úst sa jej robia drobné kolmé vrásky. Sú výraznejšie, ak sa dopátra, že neberieme TIE vitamíny, ktoré nám tisíckrát dala rovno pod nos. Keď sa rozhodnem kupovať byt, keď brat testuje bufetový systém už na tretej vysokej, keď navštívi moju izbu a borí sa stohmi šatstva a kníh, vždy, keď sa bojí, čo s nami bude, nespáva. Bojí sa o nás materinsky permanentne. Pidivrásky má však aj okolo očí. Prehĺbia sa, keď vybuchne do hurónskeho smiechu a v kŕči stíska kolená. Smeje sa na každej mojej snahe zachovať si zvyšky dôstojnosti v navýsosť nedôstojných situáciách. Búrlivo sa hihňá, keď obaja s otcom pozrieme na oblohu a nezávisle od seba nám napadne, že nebo sa vydarilo úplne simpsonovsky. Vedmovsky sa usmieva, keď rozvíjam svoje sofistikované teórie o živote. Nebojí sa usmievať a smiať.

Vidím ju, ako sa usádza, napodiv mi dávajúc demokraticky na výber, či chcem sedadlo číslo päť alebo šesť. Vo svojom šik čiernom kostýmčeku má lepšiu figúru než ja, čo spôsobí, že napoly žartom zazerám, a to až do chvíle, než nám oznámia, že po dlhom čase bude dnes večer v Bratislave hosťovať košický baletný súbor. Neodpustím si štipľavú poznámku o tom, že sa raz vyberiem s východniarkou na balet a už musím sledovať aj východné divadlo. Zbytočne, košický súbor je skvelý. Sledujem jednoduchý príbeh, verím každému labutiemu zamávaniu, uhranutá vidím labutí kŕdeľ, smejem sa nad vtipom i umom kráľovského blázna. Opíjam sa vydarenou scénou, ktorá je presvedčivá a uveriteľná až tak, že mám chvíľami chuť zísť dolu a overiť si, či nám sem do Bratislavy predsa len neprivliekli celý močiar. Tlieskam a ruky ma bolia.

Rotbart je mŕtvy a snažím sa mamu odvliecť ešte na niečo výdatne sladké či spravodlivo vínne. Nedá sa, už sa vidí v posteli. Kúsok cesty domov ideme pešo. Brblem, že nemôžem mať všetko, čo chcem, hneď, už aj a zaraz. Vysvetľuje mi, že sa musím prestať báť. Kričí, že som pesimista. Rozpráva o tom, ako nemám a nesmiem prestať snívať. O tom, ako by sme bez jej snov v ťažkých časoch nemali nikdy vlastný dom v časoch ľahších, pretože si otec nechcel tento stav čo i len predstaviť, aby nebol sklamaný.

Deň, keď sa vybrali dve čierne labute oznámiť nádejnej baletke, že jej taťo zomrel, prestala snívať o plieskaní krídel a obúvaní piškót. Niečo najust v nej však snívať neprestalo. A možno práve vďaka snom sa k tým okrúhliciam nakoniec presmiala. Aj keď bývavalo všelijak, len nie ľahko.

Krásny balet. Krehký večer.