Snívali sa mi ruky tvoje

Utíš sa kolíska
Na Tvojich vlnách svoj smäd uhasím
V elipsoide ticha
Chytím Ťa dúhu za pačesy

Ostré budú boky Tvoje
vrźgať uspávanku hriechu
Priviniem si Ťa ako dieťa vankúš
Ostanem sama v Tebe

Ostanem sama v Tebe tým že sa Ťa dotknem
Vpijem sa do drevených svalov Splyniem v tamtamoch
Stanem sa Tebou
Budem Ty

A potom v Tebe ticho zavŕzgam
A ujdem
A placho sa vrátim
A odpočiniem

Pohrám sa oblá v Tvojich hranách
Viniem sa k Tebe Dávam Ťa
Vinná som pretože Ťa kradnem
Aby si ma ukradla

Neha čo ukolembala dosky dubové
Lôžko ktoré v noci objavili ruky
Dýcham Ťa

End of. alebo Storukoramenná delta

Za oknom šteká slnko a s paničkami mašíruje svorka pestovaných teriérov. Drevený tulipán sa odráža v krabičke od cigariet. Vzduch jarnosladký bojuje s dymom šťipľavým.

Flirtujem s hudobnými zásobami. Koketne kliknem myšou a lapnem za krk Medeskiho. Jeho paranoidný syntetický jazz funk ma ženie, aby som sa dvihla a konečne začala pracovať. Ležérne túto možnosť zmetiem spolu s prachom sediacim na knihách k dizertačke.

Sedím a pozorujem svet za oknom.

Občas sa dvihnem, aby som následne zabudla, čože ma k tomu svižnému gestu prinútilo. Občas sa lenivo mačkovito prehnem, zívnem a zamrvením mierne poopravím polohu.

Mimo nárazových letmých gest a mrvení sedím takmer nehybne. Prežila som ďalší týždeň. Som o ďalší týždeň staršia. O sedem dní unavenejšia.

Dovolenkujem. Sedmo.

Pušný prach želaní čaká na rozbušku. Prehnať únavu, bezmoc a samotu cez sen, ktorý sa stane. Zastaviť horúčkovité načahovanie sa do prázdnoty. Lapiť na udicu búrkový mrak túžob. Vykolíkovať cestu, ktorá bude jediná.

Človek ako syntéza nekonečna a konečna. Človek ako syntéza časovosti a večnosti. Človek ako spojenie slobody a nevyhnutnosti. Vzťah medzi dvoma. Možnosť a voľba. Nezvratnosť.

Mám toľko možností, že sa dusím ich vábidlami.

Pušný prach želaní čaká na rozbušku.

Peklo sú tí druhí. Peklo sú tí druhí v nás. Tí, ktorými sme sa mohli stať. Tí, ktorými sa staneme.

Krehké sny labutí

Čajkovského balet Labutie jazero predstavuje najznámejší titul baletného repertoáru väčšiny divadiel. Príbeh rozpráva o mesačnej noci, v ktorej sa princ Siegfried stretne s Odettou, princeznou zakliatou do labute zlým Rotbartom. Jedinou možnosťou vyslobodenenia Odetty je verná láska, ktorá sa, ako vždy čiste náhodne, zrodí medzi ňou a Sifriedom. Rotbart sa však nevzdáva a na princa nastraží pascu. Privedie na ples svoju dcéru Odiliu, čiernu labuť, ktorá čarami zvedie princa. Dobro však napokon zvíťazí, Rotbarta Siegrfired zabije a mladá láska princeznú odkľaje.

Napäto čakáme, kedy predstavenie začne. Mama kedysi predstavenie videla, boli na ňom s otcom v Petrohrade, ktorý bol ešte Leningradom v časoch, kedy otec pravdepodobne ešte nebol suverénnym hegemónom a nemohol si dovoliť počas predstavenia bohapusto zaspať. Orchester ešte mlčí, opona je stiahnutá. Mama spomína. Na to, ako jej kedysi jej taťo sľúbil priniesť z Prahy piškóty. Na to, ako miesto piškót priniesol obyčajné, biele cvičky. Na to, ako bol na seba hrdý. Na to, ako boli o dve čísla väčšie. Aj na to, ako nemala síl povedať mu, že nepriniesol tú správnu vstupenku do tanečného sveta.

Spomína aj na to, ako sa raz večer vracala z baletu domov. Na to, ako si nacvičovala na dlhej ulici graciózne labutie skoky. Na to, ako si všimla dve čierne postavy idúce jej naproti. A na to, ako zrazu vedela, že jej taťo zomrel.

Mama mala desať rokov. Nikdy žiadne piškóty neobula. Nechcela.

Mama má rokov päť krát viac. Okolo úst sa jej robia drobné kolmé vrásky. Sú výraznejšie, ak sa dopátra, že neberieme TIE vitamíny, ktoré nám tisíckrát dala rovno pod nos. Keď sa rozhodnem kupovať byt, keď brat testuje bufetový systém už na tretej vysokej, keď navštívi moju izbu a borí sa stohmi šatstva a kníh, vždy, keď sa bojí, čo s nami bude, nespáva. Bojí sa o nás materinsky permanentne. Pidivrásky má však aj okolo očí. Prehĺbia sa, keď vybuchne do hurónskeho smiechu a v kŕči stíska kolená. Smeje sa na každej mojej snahe zachovať si zvyšky dôstojnosti v navýsosť nedôstojných situáciách. Búrlivo sa hihňá, keď obaja s otcom pozrieme na oblohu a nezávisle od seba nám napadne, že nebo sa vydarilo úplne simpsonovsky. Vedmovsky sa usmieva, keď rozvíjam svoje sofistikované teórie o živote. Nebojí sa usmievať a smiať.

Vidím ju, ako sa usádza, napodiv mi dávajúc demokraticky na výber, či chcem sedadlo číslo päť alebo šesť. Vo svojom šik čiernom kostýmčeku má lepšiu figúru než ja, čo spôsobí, že napoly žartom zazerám, a to až do chvíle, než nám oznámia, že po dlhom čase bude dnes večer v Bratislave hosťovať košický baletný súbor. Neodpustím si štipľavú poznámku o tom, že sa raz vyberiem s východniarkou na balet a už musím sledovať aj východné divadlo. Zbytočne, košický súbor je skvelý. Sledujem jednoduchý príbeh, verím každému labutiemu zamávaniu, uhranutá vidím labutí kŕdeľ, smejem sa nad vtipom i umom kráľovského blázna. Opíjam sa vydarenou scénou, ktorá je presvedčivá a uveriteľná až tak, že mám chvíľami chuť zísť dolu a overiť si, či nám sem do Bratislavy predsa len neprivliekli celý močiar. Tlieskam a ruky ma bolia.

Rotbart je mŕtvy a snažím sa mamu odvliecť ešte na niečo výdatne sladké či spravodlivo vínne. Nedá sa, už sa vidí v posteli. Kúsok cesty domov ideme pešo. Brblem, že nemôžem mať všetko, čo chcem, hneď, už aj a zaraz. Vysvetľuje mi, že sa musím prestať báť. Kričí, že som pesimista. Rozpráva o tom, ako nemám a nesmiem prestať snívať. O tom, ako by sme bez jej snov v ťažkých časoch nemali nikdy vlastný dom v časoch ľahších, pretože si otec nechcel tento stav čo i len predstaviť, aby nebol sklamaný.

Deň, keď sa vybrali dve čierne labute oznámiť nádejnej baletke, že jej taťo zomrel, prestala snívať o plieskaní krídel a obúvaní piškót. Niečo najust v nej však snívať neprestalo. A možno práve vďaka snom sa k tým okrúhliciam nakoniec presmiala. Aj keď bývavalo všelijak, len nie ľahko.

Krásny balet. Krehký večer.

Krátka III

Krídla mám bosé
Dotýkam sa Ťa
Ševelom

Hladím Ti šiju detsky

Dospelo

Z ponočnej

Nakladá do ojazdenej Dácie. Tri starostlivo zabalené, šedivé zimné bundy, tri kelímky s čerstvými bylinkami, aha, ten kôpor cítim až sem. A jeden košík, plný usušenej levandule. A z ľavej ruky nepúšťa kvet, obrovský, červený výkričník, vidno ho do ďaleka. Neviem kam ide, balí však starostlivo.

Zívam, oči mám ťažké, noc bola ťažká. Znovu sa všetci stretneme, tak, ako každý mesiac, budeme jesť a budeme kričať, jeden cez druhého, dvadsať ľudí v malej kuchyni. Zívam. To z toho, že sme varili takmer až do jednej v noci. Pretože Zuza chce guláš zásadne vegetariánsky.

Myslím, že zívaš tiež. To Ty si v noci vstával, aby si ho odstavil od ohňa.

Sedíme v kuchyni, držíme sa za ruky. "Mám rada tento život," vravím. Usmeješ sa. "Mám rád tento život." A potom mlčíme a zívame. A potom dodáš: "A ľudia majú radi nás. Radi sem chodia."

Pod oknom vädnú nám kvety, z balkóna vonia bazalka.

Do svojej Dácie by som zbalila len všetkých vás. Aj s kvetinovým výkričníkom.

z výročia

Všedivé dni
Rútia sa za sebou, pištoľníci
jeden za druhým, jeden ako druhý

Ľúbiš ma ešte?

V kuchyni stojím, natieram spomienky
na krajci chleba sladké sú, z medu,
"Pamätáš?" zapíja sa kakaom a pohladením

V denníku tvojej ženy
odfajfknú sa slová, ktoré si nikdy nepovedal,
potom sa sklbčia
Do náručia

Mlčia

Krátka II

Ostane po nás iba (z)milovanie

Z každodennosti

Hladná
Som po Tvojich slovách
Chcem po nich
Povrazolezkyňa
Tam opatrne, s natiahnutou špičkou kráčať

K nám