Je dusivým spoločníkom. Rozpráva na mňa pomaly, na jazyku letargicky žongluje so slovami, ktoré sa nevítané derú pralesom zmätkov a sebaklamov, aby zahniezdili v púšti únavy a bezmoci.
A kričí. Sedí na tom ramene a občas zvrieskne. Pýta sa ma, ktorú z tých desiatok vecí vlastne robiť chcem. Kope až do vysilenia, aby z mňa napokon vymámila len precedené "Neviem."
Ťažoba.
Všetci vždy milovali Irenu. Na Soamesa každý kašľal. Nuž, Irena bola hrdinka. Krásna, mlčanlivá, tichozaťatá. Čo však na nej fascinovalo najviac bol fakt, že vedela odísť. Za svojím. Jedného dňa vystrela svoju krásnu bielu šiju, vyšmykla sa reťaziam a vybrala sa hľadať. Irene nestačilo, že mala všetky dôvody k spokojnosti. Nie, ona, rafika, musela byť šťastná.
Už od puberty ma fascinuje, ako sa ľudia za tým šťastím derú. Nevedia síce, čo to vlastne je a ako to chutí, ako krty sa však derú kopami zeminy, aby narazili na To pravé orechové šťastie. Občas miesto zeminy kopnú do iných, ešte častejšie nakopú sami seba. A ešte sa im vzdáva hold. Ešte im tíško závidíme.
Vždy som ich pozorovala. Ako vedecký projekt. S obočím zdvihnutým. Vraviac si pod nos: "A teraz sa sleduj, červík, ako prudko narazíš! No je ti to treba?"
Úbohý Soames. Dal všetko, čo mal, a dal by aj viac. Dával seba, seba z rodu Maka, orechovým to však nestačilo. Úbohí Forsythovci. Ako len rozumiem im tváram pri posvätnej sobotňajšej večery, pýtajúcim sa mlčky: "Čo tá ženská vlastne, doparoma, chce?"
Irena ma vždy štvala. Cieľom predsa nie je byť šťastný. Cieľom je byť spokojný. Spokojnosť, to je ono! Ekvilibrium, požehnaná rovnováha duše aj tela. Decentný úsmev miesto hurónskeho smiechu. Posedenie pri káve miesto bujarých osláv. Distvingované priateľstvo miesto šialených Tristanov a Izold. Spokojnosť. Ten fufňavý pocit blaha, ktorý vás neženie žraných mrľami do nepríčetného, fujarového besu hnaného hryzavým nepokojom, ani nehádže na hojdačke extázy siedmych nebí v záchvate eufórie ohrozujúcej okolitých chodcov.
Každý by chcel byť Irenou.
A tá ženská to vo mne melie. Intenzitou trestanca zo Samoy, ktorý práve našiel na predmestí Sidney diamantové ložiská, preráža vo mne spokojného Soamesa a aj vo chvíľach, keď nie je racionálny dôvod sa sťažovať, keď som len unavená (príšerne unavená), keď sa veci len sypú, ale nikto neumiera, Irena mláti tými belostnými pästičkami do môjho metafyzického bytia a kričí: "Chcem! Chcem! Chcem!" Ten nával vášne, nerozumného chcenia, uzurpačných pudov planétového predátora ...
Horúčka. A ťažoba. Suché pregĺganie v miestach, kde sa svári rozum s vášňou, miernosť s chtíčom. Túžba po niečom, neurčitom, nepomenovanom, po niečom a po ničom, po pokoji aj horúčke. Voľba mačky vo vreci, pichanie do balóna sľubujúceho sladkosti, tápanie so zaviazanými očami.
Ako len Irenu nenávidím. A ako ju len milujem. Dusivo.
Na pleci mi sedí Irena. A šepká ..
