Ostávam

Ostávam
Vyhodená z hniezda
Tsunami
Plné únavy

Niet kam sa schovať, schúliť
pred životom

Jak márnotratná dcéra
Čosi som chcela

Čas som chcela

Je mojim pánom
Krutý a neúprosný
Zráža ma, duní,
predbieha

za mnou sa neobzrie

už to tu vzdávam

Česť práci, drahí trpáci!

Trpák. Jedinec bližšie neurčitého pohlavia, rozpoznateľný tým, že trpí. Trpí každý. On. A jeho existenciou aj jeho okolie. A keď je to trpák s veľkým T, trpí aj okolie okolia a okolie okolia okolia a - čože si už navravíme, kruhy na vode.

Trpáka rozoznáme ľahko - v dave aj sediaceho osamotene na stoličke. Je to ten s predstierane veľkým egom, preukázateľne malým IQ a očividne narušenými schopnosťami komunikačnými, ktorý, v záujme nápravy vyššie zmienených identifikačných rysov, prahne po pozornosti, ktorú sa spravidla pokúša získať, a to cestou imitácie sociálnych zručností. Napríklad imitovaním empatie či okázalej skromnosti. A to až do chvíle, kým príjemca komunikácie bombasticky (či aj tíško) neodhalí, že trpák je trpák. V tej chvíli trpák začne bletať mesky, vyhrážať sa fyzickou likvidáciou príjemcu či aspoň trvalou emocionálnou ujmou na príjemcovom potomstve. Pretože to, čo trpák nevie zniesť zo všetkého najviac, je odhalenie jeho trpáctva.

Trpák je nekonzistentný. Pokus o elementárny sylogizmus v ňom vyvolá akútnu gastroenteritídu, snaha o plynulé vyplývanie mu na líco vkreslí čosi blízke brušnému týfu. Trpák to proste nevie. Ale bohorovne sa bude snažiť dokázať, že vie. Že on na to má. A tak sa v diskusii zameranej na jednoduché vyplývania zrodí nová, trojtrpáková logika. Big Bang. Bang. Tresk. Je to tady. Opäť. Prehovoril.

Trpáci sa delia len na dva druhy. Trpák ľahostajný a Trpák ohrozujúci. Trpák ľahostajný je z čeľade tých, pri ktorých zavriete oko a poviete si - však je to len trpák. Trpák ohrozujúci je ohrozujúci. Sledujete, ako mu do pieskových nôr kĺžu ľudia, u ktorých by ste neradi pozorovali spôsobenie ujmy.

avšak

Trpáctvo je nebezpečné, trpáctvo je nákazlivé.

Prosím, nedovoľte mi už čítať tamtoho blogera.

Cyklámenová

Koľko vymazaných básní
Znamená jedno spolužitie?

Krátka

Koľko žien

Počúvali Tvoje vyznania

Pozerám na Teba, žiarlim

Neverím jedinému slovu

A predsa verím

Pretože láska je viera

Vlastním

Spomienky na budúcnosť

(proto)neafrická

Obrie sú duše letmých pohladení
Dážď suší slonie slzy na planine
Všetko tak rýchlo slovo zmení
Všetko tak rýchlo slovo minie

Len my sa dáko nemeníme

Dva baobaby
Delia ich kilometre
Na šnúrku navlečených duší

Po - milovaná

V prítmí
Víťazný oblúk tvojho tela
Rozostrený
Dar jednej ženy druhej

Krásny, až úzko je mi

Na dlaniach
Vyryté pridusené stony
Pohodené sú k oblakom
Oblúky z nechtov tvojej ženy

Pieseň z horúceho milovania

Vrie v nás, klokotá
Obaja mladí, plní života
Svoj život sebe ponúkame
A hladno, lačne jeme

Ľúbime, sľubujeme

Dichotomická

Žijem s chlapcom. Keď môže, hráva futbal v obývačke a futbalku si vlastne vystavil aj do knižnice. Návštevám ukazuje hrdo svoje lego. A pri novom nábytku má tiež pocit, že dostal hračku, len tak trochu väčšiu, než tá z kinderka. Jedna polička je plná spoločenských hier. Často, keď prehráva, tak sa durdí. A keď sa hrá so psom, pripomína trojročného juniora, ktorý práve dostal plyšáka. Žije v časových jednotkách zvaných "potom" a "neskôr." Oboje znamená "nikdy, ibaže by si mi to stále otĺkala o hlavu." Keď sme pri nikdy - nikdy ho neprinútim stáčať ponožky. Odpadu v kuchynskom drese, toho sa bojí stále ako bubáka. A keď ho pošlem do obchodu po fenikel, vráti sa s figami.

Ten istý chlapec sa dokáže v sekunde zmeniť. Na chlapa. S výrazom "nechaj všetko na mňa, zariadim celý svet." A zariadi. Hrudník toho istého chlapca sa jednoducho dokáže nafúknuť do atlasovských rozmerov, ak ide o to, aby som mala kde hlavu zložiť. Hrdina na požiadanie, od otvárania viečok na zaváraninách až po riešenie iných životných kríz.

Bože, muži sú fantastickí. A ten môj ešte aj extra čarovný.